Trojakordový
rock´n´roll, rýchle, tri minúty nepresahujúce skladby s naliehavými textami,
bez akýchkoľvek gitarových sól, iba unisono hrané akordy, za účelom vytvorenia
zvukovej steny - to spôsobilo na newyorskej hudobnej scéne v polovici 70. rokov
poriadny rozruch. V období ´šialene dobrých muzikantov´ sa oni snažili celému
svetu dokázať, že rock´n´roll je o niečom inom, než iba o inštrumentálnych
výkonoch... Vznikli v roku 1974, keď sa štyria spolužiaci z gymnázia vo Forest
Hills rozhodli z nudy založiť kapelu. Po neúspešnom pokuse vylúpiť klenotníctvo
usúdili, že toto bude zrejme lepšia cesta, ktorou by sa mali uberať ich ďalšie
osudy. Názov kapely odvodili od niekdajšieho umeleckého mena Paula McCartneyho
- Paul Ramone, ktoré používal ešte v časoch, keď si legendárni chrobáci z
liverpoolu hovorili Silver Beatles. Všetci členovia skupiny svorne prijali toto
priezvisko.
V prvotnej zostave figuroval Joey Ramone (Jeffrey Hyman, 19. máj 1952) za
bicími, Dee Dee Ramone (Douglas Colvin, 18. september 1952, Vancouver, Britská
Kolumbia) s Johnym Ramoneom (John Cummings, 8. október 1951, Long Island, New
York) ´obsluhovali´ gitary a Tommy Ramone (Tommy Erdelyi, 29. január 1952,
Budapešť) mal na starosti manažing. Joey bol ako bubeník hrozne zlý, avšak žiaden
z ich kamarátov nedokázal udržať pekelne rýchle tempo ich skladieb. Problém bol
vyriešený vo chvíli, keď Tommy začal ukazovať účasníkom medzitým
zorganizovaného konkurzu, ako to majú robiť... Vo vnútri kapely teda došlo k
reorganizácii, Joey sa chopil mikrofónu a Dee Dee prešiel ku štyrom strunám.
Ich domovskou scénou sa stál známy newyorský klub CBGB. Ich 20-minútové
koncertné sety (obyčajne odohrané bez akejkoľvek prestávky, predelom medzi
skladbami bolo iba Dee Deeho odpočítavanie ´one-two-three-four...´, ktoré sa
stalo poznávacím znamením skupiny, rovnako, ako aj pokrik ´Gabba Gabba Hey´,
ktorý si do skladby "Pinhead" vypožičali z jedného béčkového filmu o
lúpežníkoch, skandujúcich počas prijímania nových členov do bandy) sprvoti
neprilákali veľa návštevníkov. V publiku pri ich prvom vystúpení sedel dokonca
iba majiteľ klubu Hilly Crystal a jeho pes... Vtedy ešte nikto z nich ani len
netušil, že o niekoľko rokov neskôr budú napĺňať štadióny...
Všetko sa zmenilo, keď jedného dňa zavítal úplnou náhodou na ich koncert istý
známy miestny novinár, ktorému ambiciózna formácia ihneď padla do oka i do
ucha. Práve publicita bola tým, čo kapela najviac potrebovala. Vďaka pozitívnym
recenziám v tlači sa ich publikum z týždňa na týždeň rozrastalo. Začiatkom roka
1976 už bola skupina na newyorskej hudobnej scéne kultovou záležitosťou. Svoj
štýl pomenovali punk rock - inšpirovaní ´hláškami´ Joeyovho otca, ktorý keď
uzrel v televízii Elvisa Presleyho, vždy to okomentoval slovami: ´To je ale
špinavý punk´. Treba podotknúť, že v období, keď si túto škatuľku vymysleli, v
Británii nemali o punku ešte ani ´páru´. Vypalováky "Beat On The
Brat", "Blitzkrieg Bop" a "Now I Wanna Sniff Some
Glue" sa stali prvými veľkými hitmi. Ich menej ako polhodinový koncertný
set obsahoval 14 skladieb (!). Koncom roka odlietajú na prvé turné do Veľkej
Británie, kde boli so svojim chuligánskym imidžom - v kožených bundách,
plátených teniskách a na kolenách zodratých leiskách vzorom pre práve
nastupujúcu generáciu britských tínedžerov. V prvých radách počas vystúpení
sedeli neskorší členovia skupín Damned, či Sex Pistols... Ešte predtým však
kapela pod visačkou Sire Records stihla vydať eponymný debutový album, ktorý už
dnes patrí do ´zlatého fondu´ rockovej muziky. Ich štýl v sebe kĺbil prvky popu
60. rokov, surf rocku i bubblegumu, avšak rýchle tempo a razantný zvuk gitár
dodal ich muzike jedinečný rozmer. Možno si pomyslíte, čo môže byť také
jedinečné na trojakordovej muzike, avšak ani jednej kapele sa dodnes nepodarilo
urobiť nejakú ich coververziu, ktorá by sa aspoň na 75 percent vyrovnala
originálu. Nedokázal to dokonca ani úspešný The Offspring ("I Wanna Be
Sedated"). Johnny totiž tie svoje tri akordy omieľal s takým drajvom, ako
to dokázal len on...
Album "Leave Home" (Sire Records) z roku 1977 síce zaznamenal mierne
´zjemnenie´ soundu, no v žiadnom prípade nie na úkor razancie, čoho najlepším
dôkazom boli úspešné, našliapnuté, v duchu rock´n´rollových hitov 60. rokov
nesúce sa single "Sheena Is A Punk Rocker" a "Rockaway
Beach". Obe sa veľmi dlho držali v Top 100 US. Ešte v tom istom roku
vydávajú album "Rocket To Russia", ktorý dodnes patrí medzi ich
komerčne najúspešnejšie tituly. Ten dokonca obsahoval aj prvú pomalú baladu
"Here Today, Gone Tomorrow". Išlo zároveň o posledný titul s Tommym,
ktorý sa rozhodol kapelu opustiť a ďalej sa venoval už iba producentskej práci.
Na jeho miesto nastúpil Marky Ramone (Marc Bell), ktorý predtým hrával s
vlastnou kapelou Dust a neskôr s Voivoids Richarda Hella. V 60. rokoch nakrútil
niekoľko albumov s dnes už takmer neznámymi interpretmi.
V novej zostave nakrúcajú v ´78-om "Road To Ruin", obsahujúci 12
skladieb na ploche nepresahujúcej pol hodiny (!). Na tomto titule sa prvýkrát
objavil zvuk akustických gitár (v coververzii "Needle And Pins" od Searchers)
a dokonca aj gitarové sólo ("Don't Come Close"). V roku 1979
stvárňujú hlavnú úlohu vo filme Rogera Cormana "Rock'n'Roll High
School", z ktorého sa ešte v tom istm roku objavil na trhu rovnomenný
soundtrack. Aprílový ´živák´ "It´s Alive", zachytávajúci jedinečnú
atmosféru novoročného koncertu v londýnskom Rainbow Theatre z roku 1977 je
fanúšikmi dodnes považovaný za jeden z ich najepších albumov.
Začiatkom 80. rokov ich vydavateľstvo donútilo spolupracovať so známym popovým
producentom Philom Spectorom, pod ktorého taktovkou nakrúcajú ´najmäkší´ a
najpopovejší album "End Of The Century", ktorý rovnako, ako jeho
nasledovník "Pleasant Dreams" (1981, nakrúcaný v produkcii Grahama
Gouldmana z 10cc) dosiahol iba veľmi slabý komerčný úspech. Po nakrútení dosť
nemastno-neslano znejúceho albumu "Subterranean Jungle" z roku 1983
odcházda z kapely bubeník Marky, ktorého vzäpätí strieda bývalý člen Velveteen,
Richie Beau, alias Richie Ramone. Následne na to však kapelu postihla nešťastná
udalosť. Neznámi útočníci prepadli a zbili gitaristu Johnnyho, kvôli čomu
bojoval v nemocnici s ťažkými zraneniami hlavy o život. Nakoniec sa mu však
podarilo zotaviť sa a teda album "Too Tough To Die" (1984) venovali
práve jemu. Kapela na ňom opäť chytila starý dych. Popovo znejúca singlovka
"Howling At The Moon" vznikala v produkcii ostrieľaného Davida
Stewarta z Eurythmics.
Nasledujúce tituly "Animal Boy" (1986) a "Halfway To
Sanity" (1987) nemožno označiť inak ako superalbumy, z ktorých pochádzajú
také evergreeny ako "Bonzo Goes To Bittburg", "Somebody Put
Something In My Drink", "I Wanna Live", či "Bop ´Til You
Drop". Tridsaťskladbová výberovka "Ramones Mania" (1988) je
vynikajúcim zhrnutím celej ich doterajšej kariéry. Nasledujúci rok znamenal
ďalšie a dosť podstatné zmeny. Pred nakrúcaním "Brain Drain" sa do
skupiny opäť vracia Marky, avšak po jeho vydaní sa rohodol ´dať výpoveď´ Dee
Dee, autor takmer všetkých veľkých hitov, štrnásť rokov závislý na drogách,
punker až do špiku kosti. Dee Dee King nakrúca rapový album "Standing In
The Spotlight", neskôr zakladá vlastnú rockovú formáciu Chinese Dragons.
Skladba "Pet Sematary" sa v tom období objavila na soundtracku k
rovnomennému horroru podľa predlohy Stephena Kinga (King je mimochodom dodnes
veľkým fanúšikom Ramones). Novým členom sa stáva C. Jay Ramone (1965), bývalý
´roadie´, ktorému sa týmto splnil asi najväčší životný sen. Jeho príchod
vniesol do muziky Ramones opäť mladícku energiu. Odzrkadlila sa nielen na
živáku "Loco Live" (1991), nakrúcanom v Barcelone, no najmä na
vynikajúcom "Mondo Bizarro" (1992), pri ktorého nakrúcaní kapele
vypomohol aj Vernon Reid z Living Colour.
O dva roky neskôr vydávajú album coververzii "Acid Eaters", ktorým
zložili hold kapelám, na ktorých muzike vyrastali a ktoré formovali ich muzikantský
vývoj - The Doors, Rolling Stones, Beach Boys, The Who.
Potom, čo sa Markymu podarilo zbaviť sa problémov s alkoholom, vyrazili
propagovať novinku na svetové turné, v rámci ktorého sa predstavili aj pred
stovkami nadšených česko-slovenských fanúšikov v pražskej Lucerne. Po vydaní
brilantného titulu "Adios Amigos" niekoľkokrát naznačili, že po vyše
dvadsiatich rokoch existencie prišiel čas, kedy by bolo dobré uzavrieť
kapitolu. Na pulty sa dostáva záznam jedného z posledných vystúpení, ktoré sa
uskutočnilo v newyorskej The Academy "Geatest Hits Live". O rok
neskôr si môžu skalní doplniť fonotéku ďalším živákom "We´re Outta
Here", ktorý sa na trh dostáva aj s rovnomennou videokazetou,
zachytávajúcou priebeh rozlúčkového svetového turné. V roku 1999 vydávajú
spomienkový 58-skladbový dvojalbum "Anthology".
Potom, čo ohlásili koniec svojej existencie, sa aktivity členov kapely začali
sústreďovať na vlastné projekty. Marky Ramone založil Intruders a vydal dva
albumy, C. Jay sa venuje Los Gusanos, Joey vystupuje v newyorských kluboch s
kapelou The Remainz (projekt s Dee Deem, v ktorom si občas ´zabúcha´ aj Marky).
Jeho ďalším projektom je formácia Independents, ktorá v minulom roku vydala EP
"Unholy Living Dead". Jediným, ktorý si dal od muziky pohov, je Johnny.
Radšej sa venuje svojej veľkej láske - filmom a zbieraniu autogramov známych
osobností.
V nedeľu 15.apríla šokovala celý hudobný svet správa o Joeyovej nečakanej
smrti. Obklopený svojimi najbližšími podľahol v newyorskej nemocnici rakovine
lymfatických uzlín. Česť jeho pamiatke.
Pridal:
Troska